Boh čaká, lebo miluje
„A jako bolo za dní Noeho, tak bude aj za príchodu Syna človeka.“ Matúš 24,37. „A Hospodin videl, že sa množí zlosť človeka na zemi a že všetko, čokoľvek vytvoria myšlienky jeho srdca, je len zlé po všetky dni.“ 1.Mojžišova 6,5. Keď citujeme tieto slová, znovu a znovu musíme dať za pravdu inšpirovaným slovám Písma a tomu, ktorý má dohľad nad dejinami sveta. Je nám jasné, že tento svet, táto spoločnosť, v ktorej žijeme naozaj javí známky podobnosti s Noeho dobou.
Nemusíme si dokazovať a vzájomne sa presviedčať, ako sa ľudia k sebe správajú. Tiež nemusíme nikomu príliš vysvetľovať, aký vzťah majú ľudia k Bohu; a keď aj nejaký majú, z akých pohnútok sa mnohí, ako veriaci len správajú. Zloba, nenávisť, krutosť a podvody; to všetko, čomu hovoríme „zlý svet“ (a trend je stále stúpajúci), to všetko tu už raz bolo. To všetko už raz narástlo do takých rozmerov, že to prekročilo hranice únosnosti. A hoci u Boha nemusíme vidieť akýkoľvek nedostatok trpezlivosti či zhovievavosti, predsa prekročenie hraníc únosnosti tu vidíme skôr z hľadiska následkov bezbožnosti na ďalšie pokolenia. Preto Boh niekedy prestáva byť trpezlivý, preto sa uchyľuje aj k tvrdším „represiám“ – pretože miluje. Preto dopustil potopu na svet.
Je mnoho vecí a udalostí, ktoré sú negatívne, ktoré sú trestuhodné, ktoré nám akosi bijú do očí. Avšak Pán Boh si praje, aby sme popri týchto negatívnych a hrozných výjavoch, ktorými sa svetové dejiny hemžia videli aj druhú stránku veci, opačnú stranu mince. Keď Písmo hovorí, že bude tak, ako bolo za dní Noeho, môžeme v tejto vete vidieť ešte niečo viac než len všeobecnú skazenosť a nezáujem človeka o Božie veci. Mali by sme v týchto slovách vidieť aj niečo pozitívne, niečo povzbudzujúce. Nemalo by nám uniknúť, že tak, ako za dní Noeho Boh nečakal nečinne, posielal ľuďom výstrahy, prosil, argumentoval, presviedčal, tak je tomu aj dnes. Ústami Noeho a jeho rodinných príslušníkov, jeho osobným príkladom a od ostatného sveta odlišným životom, konkrétnou prácou na stavbe korábu, ktorá trvala 120 rokov; tým všetkým Boh dokazoval, že čakal, lebo miloval. V predpotopnom svete boli tiež iní verní Boží služobníci ako Enoch, Matuzalem a určite aj mnohí ďalší, skrze ktorých Boh pracoval a ľudstvo varoval. Títo Boží poslovia savšemožne snažili zastaviť príval zla a rozmach neprávosti. Nemôžeme teda nevidieť to obrovské úsilie v prospech záchrany človeka. Lebo keď človek ako stvorenie vie byť často „nekonečne“ vynaliezavý – už či v zlom alebo v dobrom, o čo viac musíme hovoriť o naozaj nekonečnej vynaliezavosti Božej v prospech spasenia človeka. Každý deň, každá chvíľa nášho života v tomto rušnom svete je priam nabitá rôznymi pozvaniami, výzvami a napomenutiami, ktoré človek nemôže nepočuť. Prichádzajú k nám tými najrozmanitejšími prostriedkami a spôsobmi. Boh používa naše svedomie, iných ľudí a Písmo sväté.
Nikdy nám preto nemusí napadnúť, že náš milujúci Stvoriteľ, náš Boh by nevynaložil dostatok úsilia až do krajnosti a nevyužil aj tu najnepatrnejšiu príležitosť na oslovenie človeka a odvrátenie od neposlušnosti a to ako za dní Noeho, tak aj teraz pred skonaním sveta. „Ktorí kedysi neposlúchali, keď raz vyčkávala Božia zhovievavosť za dní Noeho, keď sa staval koráb…“ 1.Petrova 3,20. Taký je Boží charakter, taká veľká je Božia túžba priviesť ľudstvo do „korábu“.
Zdá sa, že je ešte jedna podobnosť medzi predpotopným svetom a ľudstvom žijúcim na sklonku svetových dejín. „Stálym odmietaním svetla mali ľudia zmysly natoľko zaslepené, že Noeho posolstvo označili za výmysel. Na strane tohto spravodlivého muža nebola väčšina ľudí. Bolo ich žalostne málo. Svet sa zjednotil proti Božej spravodlivosti a Božím príkazom.“ (PP 64). Svet sa zjednotil až natoľko, že vo chvíli, keď sa dvere korábu mali zavrieť a zapečatiť, bolo iba osem ľudí pripravených vojsť. Na rozdiel od možno viacerých, ktorí, ako sa zdalo žili tiež dobrým životom, tých osem aj uverilo Bohu, že príde potopa a poslušne vošli spolu so zvieratami do korábu. Tam bola ich záchrana. Využijeme ponuku záchrany, i keď iní nebudú brať podmienky záchrany vážne?
